Hoci aktivity Jána Čarnogurského v disidentskom hnutí boli známe, v
marci 1988 sa podieľal aj na príprave Sviečkovej demonštrácie v
Bratislave, ktorá sa stala jedným z najvýznamnejších verejných prejavov
odporu proti komunistickému režimu v bývalom Československu, signatárom
Charty 77 sa nikdy nestal.
"Podpísanie charty bolo iba symbolické vyjadrenie odporu voči
vtedajšiemu režimu, ale to by malo za následok, že mňa by vyhodili z
advokácie a ja, keď som bol advokátom, tak som mohol nie symbolicky, ale
veľmi prakticky obhajovať odporcov režimu. Udržanie sa v advokácii bolo
pre mňa dôležitejšie, ako by bol podpis pod chartou. No, a popri charte
pracoval Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných a pre nich som bol
takmer jediným zdrojom informácií aj konzultácií pre všetky kauzy, ktoré
sa týkali Slovenska," povedal Čarnogurský pre TASR.
Narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave v katolíckej rodine. Z dôvodu
otcovej činnosti, ktorý bol počas Slovenského štátu poslancom, ho však
na ďalšie štúdium neodporučili hoci mal na základnej škole i na
maturitnom vysvedčení jednotky. Na strednú školu ho napokon prijali v
Kežmarku, po roku prestúpil do Bratislavy, kde aj zmaturoval.
Po absolvovaní jedného ročníka na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej
škole technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v
Bratislave, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Martou, prestúpil na
štúdium práva v Bratislave. Posledné dva ročníky práva ukončil na
pražskej Karlovej univerzite.
Od roku 1970 pôsobil najskôr dva roky ako advokátsky čakateľ a potom ako
advokát v Bratislave. V tomto povolaní sa stal známym zástupcom
náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého
Československa. "Bol som odporcom komunizmu, pretože som bol presvedčený o tom, že komunizmus je zlý systém," podčiarkol Čarnogurský. Z advokácie ho napokon v roku 1981 vyhodili za obhajobu moravskej disidentky Drahomíry Šinoglovej.
Pracoval ako šofér v Doprastave, ako podnikový právnik v bratislavských
Domácich potrebách, na Jednotnom roľníckom družstve Slatinské lazy pri
Zvolene, až v roku 1987 úplne stratil zamestnanie.
Písal texty, ktoré posielal do Hlasu Ameriky alebo do domácich
samizdatov. V rokoch 1988 až 1989 vydával samizdat Bratislavské listy,
ktorý bol výlučne prvým politickým samizdatom.
Ján Čarnogurský bol pod neustálym drobnohľadom ŠtB. Dňa 14. augusta 1989
ho uväznili a obvinili z vydávania Bratislavských listov, z prípravy
kladenia vencov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia
požiadavky slobodných volieb, ktorá odznela v júli 1989 na zhromaždení v
obci Predmier, kde sa zachovala za socializmu jediná socha Milana
Rastislava Štefánika na Slovensku.
Nežná revolúcia zastihla Čarnogurského vo väzení. V novembri 1989 sa
konal súdny proces, na základe ktorého bol oslobodený. Proti rozsudku sa
však prokurátor odvolal, a preto musel zostať za mrežami. Z väzenia ho
prepustili 25. novembra 1989 na základe amnestie prezidenta Gustáva
Husáka. Vzápätí sa aktívne zapojil do činnosti hnutia Verejnosť proti
násiliu (VPN).
Už o niekoľko dní neskôr, 10. decembra, sa stal prvým podpredsedom
federálnej vlády národného porozumenia. Na tomto poste zotrval do 6.
apríla 1990. Po odvolaní premiéra Vladimíra Mečiara sa postavil 23.
apríla 1991 na čelo slovenskej vlády, kde zotrval do 24. júna 1992 a od
októbra 1998 do októbra 2002 zastával post ministra spravodlivosti SR.
Na ustanovujúcom sneme KDH, ktorý sa konal 17. februára 1990, bol
zvolený za predsedu novovzniknutého politického subjektu. Na čele KDH
stál desať rokov - do 21. októbra 2000. Po odchode z postu predsedu KDH
založil vlastnú advokátsku kanceláriu.
V roku 2014 sa rozhodol kandidovať na post hlavy štátu. V prvom kole
prezidentských volieb získal 12.207 hlasov (0,64 % z odovzdaných
hlasov), zo 14 kandidátov skončil na deviatom mieste.
Ján Čarnogurský vtlačil slovenskej politike výraznú pečať, ale jeho
osobu jedni velebia, druhí zatracujú. "Pre jedných aj druhých mám ten
istý odkaz. Keď sa pozrú spätne na moju cestu, a to od komunizmu,
povedzme od advokátskych čias, tak vidia, že nie ja som sa musel
prispôsobovať tomu, čo sa v štáte, v spoločnosti a vo svete dialo, ale
jednoducho - teraz nechcem povedať, že sa svet musel prispôsobovať mne -
ale, že som asi predvídal, ako sa bude svet meniť, pretože naozaj sa
menil tak, ako som sa ja rozhodoval, po ktorej ceste pôjdem," zhrnul.
Na otázku, či by robil osemdesiatnik Ján Čarnogurský, ktorý sa stále venuje advokátskej praxi, v živote niečo ináč, odpovedal: "Nie, nerobil!".